Rozprávali o mne

Autor: Anna Mezovská | 23.7.2019 o 7:45 | Karma článku: 1,93 | Prečítané:  648x

„Dobre, tak ďakujem. Zastavím sa nabudúce. Dovidenia!“ kričala som cez otvorené dvere obchodu pani predavačke za pultom. Milo mi zakývala na rozlúčku a ja som mohla ísť.

Na dnes už mám vybavené všetky veci, pomyslela som si spokojne, zatiaľ čo som púšťala z ruky starú kľučku na dverách a vyšla na ulicu. Bol typický horúci letný deň. Vo veľkom meste je teplo neporovnateľne väčšie než inde. Betón a asfalt si ho pekne naakumulujú a potom ho štedro rozdávajú všetkým bytostiam a veciam naokolo. Letá bývajú v Bratislave veru náročné. Horúce, dusné a suché.

Vonku bol ruch. Po ulici išlo veľa áut a aj dve hrkotajúce električky. Cestári uzavreli časť ulice a práve rozbíjali vozovku na jednom úseku. Niektorí ľudia prechádzali preto krížom krážom cez cestu na druhú stranu. Bolo im jedno, že na nich trúbi nespokojný šofér a že na poslednú chvíľu šliapol kvôli nim na brzdu. Iní zase kráčali po chodníkoch a kamsi sa ponáhľali. Ďalší nervózne postávali na zastávke a poškuľovali po hodinkách, kedy už ten trolejbus príde. Všade vládol hluk a chaos.

Ako som tam chvíľu stála a rozmýšľala, ktorým smerom pôjdem, zrazu som si všimla v tom zhone dve staré babičky o paličke. Vykračovali si po chodníku a keď ma zbadali, zbystrili pozornosť. Jedna zdvihla prst, ukázala rovno na mňa, povedala čosi svojej kamarátke a okamžite si to namierili rovno ku mne. Nechápala som, tak som sa tvárila, že sa nič nedeje a vydala sa na cestu. Babky sa však nedali odradiť a pridali do kroku. Na prechode ma dobehli, zastavili a začali ma obchádzať dookola. Obzerali si ma odpredu odzadu. Zvláštne!

Bola som vo svojom obyčajnom outfite. Mala som bežecké tenisky, krátke šortky, tielko a ruksak. Vlasy voľne rozpustené a bez výrazného make-upu. Nič špeciálne. Žiadne krásne šaty, topánky či kabelka. Žiaden špeciálny účes ani líčenie.

Babka, ktorá prvá ukázala na mňa prstom, spustila: „To je krása! Taká vysoká! A taká rovná a štíhla! A tak krásne opálená! A tie vyšportované nohy! A tie vlasy! No to je nádhera! Ideál krásy! Takúto ženu málokde vidíš! Pozri!“ Obe krútili s údivom nado mnou hlavou, kde som sa tu vzala. A či som vôbec Slovenka a nie skôr cudzinka zo zahraničia. Začali dokonca upozorňovať okoloidúcich, aby sa na mňa pozreli.

Keď ich slová obdivu a pochvaly nemali konca, nevydržala som to. Začala som sa veľmi smiať. Cítila som sa, ako by som bola nejaká opička v zoo, keď ma tak okukávali. Bolo to veru vtipné. Netušila som, že aj staré babičky si všímajú, kto ako vyzerá, záleží im na zovňajšku a vedia oceniť, keď je niečo pekné. Ešte sa mi také čosi nestalo! Zrazu som sa cítila ako veľmi vzácna a krásna bytosť. Vedela som, že rozprávajú o mne a že to je pravda! Že to nie je len nejaký výmysel. Že mi to nehovoria z ľútosti, aby ma potešili. Ony to mysleli naozaj! Babky, ktoré majú svoju mladosť a krásu už dávno za sebou a sú na sklonku života. Ony si toho už odžili, ony vedia, aký je život. A napriek tomu si všimli práve mňa, nedokázali byť ticho a museli s pravdou von...

Nemala som slov. Nevedela som, čo im povedať. Bola som dojatá a cez môj veselý smiech mi začali stekať slzy po tvári. Ja som krásna? To naozaj?

Nikdy som tomu neverila. Nikdy mi to môj ocino nepovedal. Hovoril mi opak a vysmieval sa mi. Zasialo to do môjho vnútra veľkú bolesť a pochybnosť o sebe samej. A ako som rástla, myslela som si, že budem veľmi škaredé dievča a nikto si ma nikdy nevšimne. Nenávidela som sa za to, že som žena. Lebo ženy majú byť krásne. Boli ťažké roky, keď som sa trápila s anorexiou a bulímiou. Nevedela som sa z toho dostať. Veľmi ma to ničilo a nikto o tom nevedel. Hanbila som sa za to. A potom raz jedno leto, keď som sa rozhodla, že zabudnem na seba a budem sa modliť dlhé obdobie za jedného kamaráta, ktorému nebolo dobre, na konci som prekvapene zistila, že už viac nemusím zápasiť s jedlom. Stala som sa slobodná od jedla a začala som sa cítiť konečne ako žena. Niekedy práve keď uprednostníme potreby druhého, Pán Boh vykoná zázrak v nás... A potom boli dva roky, keď som sa ocitla kvôli zdravotným problémom v nemocnici a po prepustení som sa nezmestila do žiadneho oblečenia, ručička váhy sa blížila ku stovke kvôli zlým liekom, čo mi dávali. Jedine ponožky mi boli dobré. Bola to pre mňa obrovská hanba a zúfalstvo... Pamätám sa, ako mi v detstve hovorili ľudia, že som akoby chlapčisko, že som veľká, pamätám sa, ako sa mi kamarátka vysmievala, že mám tučné nohy a nikdy nebudú pekné a zase učiteľ v škole nepríjemne poznamenal, že mám veľký zadok, keď neviem liezť po lane ani po tyči.  A pritom som nikdy nebola tučné dieťa. Boli to len slová, ale mali obrovskú silu. Prišlo veľa zneistení a výsmechu. Ťažkých vecí, ktoré život vie hádzať pod kolená... A napriek tomu všetkému som sa z toho dostala. Pán Boh uzdravil rany, zmenil moju mienku o sebe samej. Dal mi vyrovnanosť, vybudoval moje srdce a zmenil pohľad na druhých a hlavne na samú seba. A ako bonus, pretvoril moje telo na čosi pekné, až sa ľudia čudujú. Dokonca aj tí, ktorí mi tvrdili kedysi opak, mi teraz závidia...

Viem, že nemám dokonalé telo. Nájde sa stále na mne nejaká chybička krásy, takže je čo vylepšovať, ale nie je to môj cieľ. Naučila som sa mať rada takú, aká som. A som si vedomá, že najhodnotnejšia časť mojej bytosti, je aj tak moje srdce, môj charakter a moje postoje. Vážim si samú seba a starám sa  o seba najlepšie, ako viem. A keď sú stresové situácie, viem aj ja pribrať, hoci musím držať bezlepkovú, bezhistamínovú a bezlaktózovú diétu, čo výrazne redukuje príjem energie a živín do tela.

Veľa sa venujem športom. Je to môj životný štýl, ku ktorému ma viedli rodičia odmalička. Najradšej mám beh. Je to moja srdcovka. Aj dnes som bola behať. :-) Milujem však aj cyklistiku, zjazdové a bežkárske lyžovanie, skialpinizmus, cvičenie, plávanie, fitness, turistiku a skúšam aj rôzne nové športy ako napríklad lezenie... Mám rada preteky a výzvy. Pri svojich pohybových aktivitách stretávam mnoho frustrovaných žien kvôli ich výzoru. Viem, že veľakrát náš vnútorný svet je práve odrazom, ako vyzeráme. Pre ženu je naozaj dôležité, aby bola pekná. Mrzí ma, keď sa to stáva zmyslom života. Nemá to tak byť, je však dôležité, aby sa žena vedela o seba dobre starať a mala voči svojmu telu úctu. Stretávam mnoho dievčat, ktoré sa snažia zúfalo zhodiť kilá navyše. Nevzdávajte sa! Vo fitku stretnete dokonale vyzerajúce ženy, ale ja mám aj tak radšej tie, ktoré ešte len začínajú s cvičením, pretože majú obrovský potenciál a teší ma predstava, ako krásne sa dá ich postava postupne vyrysovať. Nepáči sa mi, keď dievčatá vyhadzujú peniaze na drahé plastiky, lebo potom vyzerajú umelo a umelé kvety v porovnaní so živými nie sú pekné a ani nevoňajú. A nado všetko – skutočná krása aj tak pramení z vnútra. :-)

 

S láskou,

annie

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Lipšic: Fico si s Kočnerom tyká a nepoprel, že sa stretávali (video)

Vládol nám tu organizovaný zločin, tvrdí Daniel Lipšic.

Autorská strana Samuela Marca

Kto naozaj riadi Slovensko (píše Samo Marec)

Poslanec Fico má strach, lebo jednou z možností je pruhovaný dres v Ilave.


Už ste čítali?