reklama

Bolesť

Tento článok som nenapísala preto, že mám jednoduché riešenie na bolesť. Nie, nemám. Skôr je hľadaním cesty, ktorá vyvádza z tmavej doliny, prináša uzdravenie, obnovuje stratenú radosť a vyrovnanosť.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ak toto hľadáte aj vy, môžete sa na túto cestu vydať so mnou.

Mnohé veci, ktorých sa dotýkam, sú úprimné. Sama som nimi prešla a niekedy ešte stále prechádzam.

V živote sa dejú rôzne veci. Niektoré nám prinášajú potešenie a niektoré opak – zabolia nás. Keď sa udeje niečo veľmi zlé a nás to hlboko raní, postupne, ako plynie čas, menia sa aj emócie. Spočiatku naše prežívanie môže byť veľmi dynamické - plač, zúfalstvo, zúrivosť, hnev, nenávisť, pocit krivdy, viny, pomsty... Zlá udalosť je ako ničivá búrka, ktorá sa privalí, nebezpečne rozvíri hladinu mora a spôsobí, že sa vlny začnú dvíhať vysoko, pričom narážajú desivo na pobrežie. No postupne, ako búrka odchádza, aj vlny sa stávajú pokojnejšie a menšie. Po nejakom čase sa môžeme dostať do štádia, keď sa už viac nechceme hnevať, keď to už chceme mať za sebou, keď odpustíme a už ani nečakáme nejaké odprosenie o prepáčenie z druhej strany, dáme milosť tomu, kto nás hlboko zranil alebo prijmeme realitu, že život prináša aj tragédiu či smrť blízkej osoby. No bolesť však môže i napriek tomu naďalej pretrvávať kdesi hlboko v našom srdci, nečakane sa vracať, veľmi bolieť a trápiť... Rozumom sme sa už rozhodli, prešli týždne, mesiace, či roky, no srdce prežíva čosi iné. A práve o takejto bolesti by som chcela písať.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Žiaľ, žijeme v spoločnosti, v ktorej sme tlačení byť silní, povzniesť sa rýchlo ponad omyly, nezastaviť sa, napredovať. A to nielen v práci, ale všade, i v osobnom živote. Sme nútení neobzerať sa naspäť, neriešiť minulosť, ale ísť vpred a stúpať nahor. A čím rýchlejšie, tým lepšie. Sme tlačení, aby sme boli samostatnou jednotkou, aby sme boli šikovní, múdri, pevní, odolní, spoliehali sa na seba, verili si, nepotrebovali pomoc a spoluprácu druhých. Proste si vystačili sami. A nepripúšťali si žiadnu negatívnu emóciu. Obzvlášť v kultúre západných krajín. Toto všetko z nás však robí iba akési roboty s kamennými tvárami a bez srdca. Ale práve srdce človeka je to, čo ho robí človekom.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Bolesť si vyžaduje, aby sme ju cítili. To je jej podstata.“ (John Green)

Prvá vec, ktorú som si uvedomila, je, že nemá zmysel potláčať bolesť, ktorú prežívam. Toľkokrát som sa snažila podľahnúť tlakom okolia a robiť to tak, „ako sa odo mňa žiadalo“. Tváriť sa, že nič sa nestalo. Nepripúšťať si a ísť proste ďalej. Áno, môžem sa tak tváriť, zatlačiť to kdesi úplne dozadu a predstierať, že všetko je OK. Aj som to tak robila. A potom z ničoho nič, nečakane a často v úplne nevhodnej chvíli sa bolesť ozvala. Niekedy len kúsok a niekedy až zrevala ako lev. Vtedy som so sklamaním musela skonštatovať, že rana v mojom srdci sa potlačením vôbec nezahojila, ale naďalej veľmi krváca, hoci už uplynul veľmi dlhý čas. Boli to chvíle, keď som si musela pripustiť, že bolesť tu reálne stále je. Nemá význam ju viac ignorovať, ale prijať ako fakt, dovoliť jej, aby bolela. Dať jej priestor, koľko len bude potrebovať, aby prebolela.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Nemôžete uzdraviť niečo, čo sami necítite. Uzdravenie neprichádza, keď zatlačíte všetky emócie bokom. Uzdravenie príde, keď si dovolíte cítiť všetko, dobré i zlé, keď ste sami k sebe úprimní, keď si dovolíte plakať, kričať, hnevať sa a zároveň budete trpezlivo spracovávať tieto emócie s Bohom a s dôveryhodnými ľuďmi okolo vás. Len potom, ako si dovolíte všetko cítiť, budete skutočne otvorení uzdraveniu.“ (Moral Revolution, Redding, California)

Vo svojom voľnom čase sa veľa venujem behu. Príprava na maratón si vyžaduje veľa času, tréningu a zároveň relaxu, ale veľmi dôležité je aj sledovať signály svojho tela. Niekedy mám presný rozvrh na každý deň a postupujem podľa neho, no stáva sa mi, že úplne nečakane sa mi začne ozývať koleno, šľacha alebo sval. Nie som z toho nadšená, lebo to kazí moje plány. Ak však túto bolesť odignorujem, bude rásť až nakoniec uškodím samej sebe a na žiadne preteky nepôjdem. Tie chvíle musím zvoľniť, šetriť danú časť tela, dať si pauzu, zmeniť formu tréningu. Jednoducho, všimnúť si fyzickú bolesť, brať ju na vedomie a rešpektovať ju. Pretože hovorí o tom, že čosi môže byť poškodené, natrhnuté a potrebuje to regeneráciu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Podobne je to aj s bolesťou v duši. Ľudské telo má tri časti - fyzické telo, dušu a ducha. Každá jedna časť je dôležitá a je potrebné sa o ňu starať. Som presvedčená, že bolesť v duši je rovnako dôležitá (ak aj nie viac) ako fyzická bolesť. Je škoda, že keď sme chorí, dáme si námahu zájsť do lekárne kúpiť si lieky či vyhľadáme odbornú pomoc. Lebo vieme, že keď to necháme tak, bude to mať negatívne následky. Avšak keď niečo smutné prežívame, máme tendenciu to potláčať a nevenovať tomu pozornosť. Bolesť v duši sa však vyrovná bolesti v tele.

Je vzácne, keď máme ľudí okolo seba, ktorí nás majú úprimne radi a prijímajú nás. Zaujímajú sa o nás. Henri J. M. Nouwen povedal:

„Keď sa úprimne pýtame, ktorí ľudia v našich životoch znamenajú pre nás najviac, často zisťujeme, že sú to práve tí, ktorí namiesto dávania rád, riešení alebo liekov sa rozhodli zdieľať našu bolesť a dotknúť sa našich rán s teplou a jemnou rukou. Priatelia, ktorí vedia byť s nami ticho v momente zúfalstva alebo zmätenosti, ktorí zostávajú s nami v hodine žiaľu a smrti blízkej osoby, ktorí dokážu tolerovať, že nevedia sami pomôcť, nemajú lieky, nevedia uzdravovať a trpezlivo s nami čelia realite našej bezmocnosti. To sú priatelia, ktorým skutočne na nás záleží.“

Druhá vec, na ktorú som prišla, je, že aj keď máme blízkych ľudí okolo seba, ktorým na nás úprimne záleží, stále sú to len ľudia. Som veľmi vďačná za svojich priateľov. Majú so mnou obrovskú trpezlivosť. Musia ma mať fakt veľmi radi. Nie som ten typ, ktorý rád hádže svoje bremená na druhého, ktorý sa hneď prizná, že mu je dnes ťažko, ktorý úprimne povie „dnes to nezvládam“. Lebo viem, že aj druhí majú svoje trápenia a niekedy sa mi zdajú ich starosti oveľa väčšie než tie, ktorým čelím práve ja. No naučila som sa, že priateľov nemám len na pekné chvíle, sú tu na to, aby stáli po mojom boku, keď svieti slnko, no i keď prší. Ja sama veľakrát počúvam trápenia druhých, snažím sa im rozumieť a pomôcť im. Nie je mi jedno, keď je niekomu ťažko. Je však v poriadku, keď potrebujem pomoc aj ja. A je OK, ak to nie je len krátkodobá záležitosť, lebo bolesť je taká veľká, že si pýta svoj čas, aby niekto tým prešiel so mnou dlhodobo. Priateľov tu nemám len na pár dní, oni sú na celý môj život.

No i napriek tomu, priatelia majú tiež svoje limity. A niekedy aj oni nevládzu. Boli momenty, keď mi už ani najbližší nerozumeli. Brali to za vyriešené, poradili mi, povzniesli sa nad to, uplynul dlhý čas a začali sa diať nové veci, no ja som však i naďalej cítila bolesť, či som to chcela, alebo nie. Úprimne, hanbila som sa viac priznať, že som sa cez to ešte nedostala. Nevedela som si s bolesťou v mojom srdci dať rady. A veľmi ma mrzelo, že už mi nikto nerozumie. A tak som sa v tom začala cítiť veľmi osamelá a totálne stratená.

A potom raz úplne nečakane ku mne prehovoril Pán Boh. Presne si pamätám ten moment. Kráčala som dole schodmi, rozmýšľala nad povinnosťami, ktoré ma čakali, keď som zrazu vnímala určité slová. Vyrušili moje myšlienky. Bolo to nečakané. Vedela som však, že tú chvíľu prehovoril ku mne Nebeský Otec. Už dobre poznám Jeho hlas. Keď ku mne hovorí, okamžite to zapisujem na papier či do mobilu, lebo sú to vzácne slová a ja by som ich ľahko zabudla. Tu je niečo z toho, čo mi ten deň povedal:

„Annie, áno, druhí to prežívajú inakšie, už sa nad to povzniesli, myslia si, že už je to vyriešené, zobrali to racionálne. Všetci, i tí pre Teba najbližší. Ale pre mňa je dôležité, čo prežívaš práve Ty, veď sa to týkalo Teba! Nie ich! Nie je dôležité, čo si o tom myslia ostatní. Čo prežívajú oni. S nimi to nemalo nič spoločné. Vôbec na ich názore nezáleží! Aj tak je rana v Tvojom srdci vážna a nie je dobré ju ignorovať. Mňa nezaujíma, čo si o tom myslia druhí ľudia. Ako vyriešili tento problém a dali Ti radu. Pre mňa je dôležité, čo Ty sama prežívaš, čo to spôsobilo Tebe. Pre mňa sú dôležité Tvoje myšlienky, Tvoje pocity, Tvoje srdce. Nie je jedno, čo prežívaš! Nie je jedno, čo sa stalo! Nie je jedno, ako ťa to zranilo! Nie je jedno, aké to má následky! Nie je jedno, ako to zobrali druhí a nepochopili! Pre mňa sú najdôležitejšie Tvoje city, čo prežívaš Ty, Annie! Tvoje pocity nie sú pre mňa vôbec ľahostajné. A nemajú nižšiu váhu, hoci sa nazdávaš, že ich máš už len Ty na celom svete ako jediná a ostatní si myslia iné. Je dôležité, čo cítiš Ty, Annie! Nie, čo cítia druhí, nezainteresovaní. Nie, čo si myslia oni. Nie je jedno, čo sa stalo... Annie, čokoľvek, čo spôsobí bolesť v Tvojom srdci, to zabolí aj mňa. Čo prežíva Tvoje srdce, je podstatné pre mňa! Mne na Tebe skutočne záleží!“

Raz som sa zúčastnila jedného stretnutia, kde istá mladá dáma - Hannah Neill, rozprávala svoj príbeh. Ako 21 ročná sa odsťahovala od svojej rodiny z Londýna. Dlhé roky žila v New Yorku. Pracovala tam ako právnička a často sa stretávala s nadpriemerne talentovanými ľuďmi, ktorí v jej očiach vzbudzovali obrovský obdiv. Túžila byť ako oni. Mala mnoho známych, veľa času trávila v práci a po večeroch zase s kamarátmi. Jej život tvorila práca a zábava. Domov sa ozývala málokedy a vieru, ktorú jej dali rodičia v útlom detstve, hlboko v sebe potlačila. Žila si svoj bezstarostný život, no raz, jeden piatok dostala nečakane telefonát od svojho otca z Londýna. Prosil ju, aby ten deň zrušila všetky svoje plány a okamžite prišla domov. Hannah tušila, že to bude čosi vážne, pretože otec ju mal veľmi rád, vážil si ju a nikdy nerušil jej piatkové plány s kamarátmi. Keď pricestovala domov, otec jej oznámil smutnú správu. Povedal jej, že je v pokročilom štádiu rakoviny a nebude trvať dlho, kým zomrie. Hannah sa tieto slová veľmi dotkli. Hoci sa jej život v New Yorku veľmi páčil, svojho otca milovala a nevedela si predstaviť, že viac ho už nebude mať. Dala výpoveď v práci a vrátila sa naspäť do Londýna ku svojej rodine. Jej otec však čoskoro zomrel. Hannah niesla momenty po otcovej smrti veľmi ťažko. Stáli za ňou jej priatelia a rodina, no bolesť zo straty otca bola taká obrovská, že ju zlomila. Veľmi dlho musela zápasiť, aby sa vyrovnala so smrťou svojho milovaného otca. Ako sama povedala:

„Od istého momentu nebol viac nikto, kto mi rozumel. Kto vedel, čo prežívam. Kto by pochopil bolesť, ktorá bola v mojom srdci. Cítila som sa strašne sama. Môj otec ma však v detstve viedol ku viere. On sám mal s Pánom veľmi blízky vzťah a všetky tie roky, keď som Pána Boha ignorovala, môj otec sa za mňa prihováral, aby som našla späť cestu do Božej náruče. V hlbokom zúfalstve, zmätku a bolesti som začala volať na Nebeského Otca. A na moje veľké prekvapenie, Pán Boh sa stal jediným, kto mi úplne rozumel, kto vedel, čo prežívam, kto súcitil a rovnako smútil ako ja. Vždy, keď mi bolo ťažko, zhovárala som sa s Ním, vždy mal na mňa čas. Jeho láska, prijatie a pochopenie mi pomohli dostať sa z doposiaľ najťažších chvíľ môjho života, keď mi už ani najbližší priatelia nerozumeli.“

Veľmi ma zaujalo, ako na jednej prednáške misionár Mike Oman opísal Boží súcit:

„Uvedomil som si, ako ľahko zneužívame pojem súcit. Často ho minimalizujeme len na nejaké emotívne dojatie či citové pohnutie voči druhému. Ľutujeme niekoho. Cítime kúsok jeho bolesti, keď prechádza niečím, ale Boží súcit je čosi oveľa viac! Je to obrovská bolestná agónia, ktorú zažíva Boh v našom mene, keď preniká do každej jednej časti našej bytosti, ktorá je zlomená, ktorej bolo ublížené, ktorá je poškodená a zápasí. A všetko, kým Boh je, je vyjadrené v mukách, ktoré cíti za nás a to s Ním hýbe, aby vylieval svoje uzdravenie, svoju obnovu a zotavenie do našich životov. Nedokážeme zažiť mieru súcitu s trpiacimi ľuďmi, ktorí sa nachádzajú okolo nás, ako to dokáže sám Nebeský Otec. Čím sme však bližšie ku Jeho srdcu, tým viac porozumieme, čo to je skutočne súcitiť.“

Odvtedy, ako ku mne veľmi osobne prehovoril Pán Boh, pochopila som, že predsa len niekto mi naozaj rozumie a stojí na mojej strane. Existuje niekto, kto dokonale vie, čo prežívam, s čím zápasím. Pozná moje srdce, neodsudzuje ma, ale stojí za mnou v každej jednej chvíli. Je v tom so mnou. Veci sa odvtedy začali postupne meniť. Do môjho srdca začalo pomaly prenikať svetlo, nádej a uzdravenie. Bolesť sa zmenšovala. Vrátil sa mi pokojný spánok a znova som sa vedela úprimne zasmiať. Začala som Nebeskému Ockovi viac dôverovať. Hoci som si prešla temnými údoliami v živote, Nebeský Otec mi ukázal, že Mu fakt na mne záleží a trápia Ho veci, ktoré sa mi dejú. Nie je Mu to vôbec jedno. Túžim mať s Ním ešte bližší vzťah a nebáť sa budúcnosti. A čokoľvek nové, čo príde, dobré i zlé, chcem prechádzať s Ním. Sme v tom spolu. Čokoľvek, čo sa postaví proti mne a zabolí ma, to sa postaví aj proti Bohu a zabolí i Jeho. A tak spolu zase vstaneme a pôjdeme ďalej. Pán Boh ma nikdy neopustí a nezanechá, čokoľvek by sa mohlo ešte stať. Akákoľvek zrada, smrť, sklamanie, bolesť, tragédia, hanba, strach, zármutok či choroba. Pán Boh uzdraví každú jednu ranu v mojom srdci. Už viackrát zobral nejakú bolesť, s ktorou som zápasila, úplne preč, že si ani neviem spomenúť, čo ma vtedy ranilo. Úplne to odstránil. Alebo sklamanie premenil na niečo krásne, čo som ani len nesnívala. Viem, život je nie je ľahký, ale Nebeský Otec hovorí:

„Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami - sú to zámery pokoja, a nie nešťastia; dám vám budúcnosť a nádej. Keď budete ku mne volať, keď prídete a budete sa ku mne modliť, vypočujem vás. Budete ma hľadať a nájdete ma, lebo ma budete hľadať celým svojím srdcom. Dám sa vám nájsť, zmením váš údel a vytrhnem vás zo zajatia.“ (Jer 29:11-14)

Anna Mezovská

Anna Mezovská

Bloger 
  • Počet článkov:  61
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Pochádzam zo stredného Slovenska. Študovala som environmentálnu chémiu a následne som absolvovala štúdium dokumentárnej fotografie a misijnej práce v zahraničí. Krátko som sa na univerzite venovala i štúdiu výživy ľudí. V súčasnosti sa venujem fotografii, cestovaniu, písaniu a práci s deťmi. Mám veľmi rada beh na dlhé trate, lyžovanie či plávanie, maľbu, prácu v záhrade, zvieratá, kreatívnu ručnú tvorbu a grafický design.“Rabbit's clever," said Pooh thoughtfully."Yes," said Piglet, "Rabbit's clever.""And he has Brain.""Yes," said Piglet, "Rabbit has Brain."There was a long silence."I suppose," said Pooh, "that that's why he never understands anything.” ― A.A. Milne, Winnie-the-Pooh Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéDeťom

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu