reklama

Palacinky s čokoládou a tvarohom

Jednou z najpozoruhodnejších osôb, s ktorou som sa v poslednej dobe zoznámila, sa stala Danka. Spoznali sme sa na liečení. Naše prvé stretnutie však nedopadlo najlepšie. Celé sa to začalo dňom, keď som prešla z akútneho oddelenia na sanatórne. Ešte som sa nestihla ani len porozhliadať po novej izbe a vyložiť si z tašky oblečenie, keď sa tu zrazu do dverí postavila osoba s nahlas vyhrávajúcim rádiom na pleci. Bez toho, aby sa mi čo i len pozdravila, spustila:

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)
Obrázok blogu

„Ty si tu nová, však? Ja to hneď zbadám. Chcela som, aby dnes prišiel za mnou môj malý synček, no včera mi povedal, že nepríde, lebo má veľa roboty. Minulý týždeň sme oslavovali jeho tridsiatku a nikto z nás vtedy ani len netušil, že ma zoberie sanitka do nemocnice. Je hrozné tu byť. Nešťastie. Ako trest, ale čo zlé som urobila? No povedz mi, čo zlé som urobila? Ten doktor, to je riadny potkan. Vieš čo mi povedal? Ale teba do toho nič. A inakšie, tykáme si,“ a bez ďalších komentárov odišla.

Fíha, tak to bude riadna káva! Dobre vychádzať s touto osobou nebude až také jednoduché, prebehlo mi mysľou.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Neskôr, keď sme sa stretli na večeri, prisadla si ku mne a konečne sa mi predstavila. Nič viac mi však už potom nepovedala, pretože v televízii, ktorá bola v jedálni ako vždy zapnutá, bežali práve televízne noviny. Rozčuľovalo ma to, ale Danka ich na rozdiel odo mňa náruživo sledovala.

Nasledujúci deň poobede prišla za mnou na návštevu moja maminka. Vybrali sme sa spolu na prechádzku do parku. Po dlhšej chôdzi sme si posadali na lavičku a začali sa zhovárať, keď sa náhle spoza kríkov ozval hluk, ktorý sa rýchlo približoval.

„No nie! Hádam nejde k nám,“ vyšlo zo mňa zúfalo. Ale opak bol pravdou. Milá Danka s jej ešte milším kamarátom – tranzistorom na pleci – mierila rovno k našej lavičke. Bez akéhokoľvek opýtania sa prisadla si k nám a vrieskajúcu krabičku položila medzi nás.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Dnes je ale krásny deň. Slniečko hreje teplúčko. Ach, aká som šťastná. Však aj tebe sa to páči?“ a otočila sa na moju maminku.

Tak aj mojej maminke už tyká!? Nie je tá Danka náhodou nejako poriadne drzá?

Maminka to zobrala však športovo. Diplomaticky sa ospravedlnila, že sme práve na odchode a vydala sa preč. Ja som ju radšej mlčky nasledovala.

Nasledujúci deň som bola znova dojatá Dankinou jedinečnosťou nielen počas terapeutickej skupinky, kde Danka chcela riešiť svoje problémy spred desiatich rokov, pričom nechcela nikoho pustiť k slovu, a tak jej vlastne nebolo možné nijako pomôcť. Dojala ma i potom neskôr, keď sa rozhodla prelakovať si nechty. Prebiehalo to asi takto: Vyšla z izby na chodbu , pričom si v rukách niesla potrebné náčinie. Kráľovsky sa usadila v kresle a na stolík povykladala všetko, čo potrebovala – odlakovač, vatu, lak na nechty a príborový nožík. (Nie, nevymýšľam si. Naozaj tam bol aj nožík.) A procedúra sa mohla začať. Danka najskôr zoškriabala nožíkom starý ružový lak z nechtov, potom si ich začala šúchať vatou nasiaknutou odlakovačom a nakoniec si ich nalakovala nažlto. Výsledok bol neuveriteľný – nechty vyzerali, akoby jej ich urobil niekto v salóne krásy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

„Pekne si si nalakovala nechty, Danka,“ pochválila som ju.

„Ooo, ďakujem,“ potešila sa Danka pochvale. „Vieš čo, Anička zlatá? O hodinu príde môj frajer. Tak sa na neho teším. Neviem sa ho dočkať.“

„To ti verím,“ odvetila som.

„A čo to máš, dušička, zavesená na krku?“ zvedavo si obzerala moju mp3ku.

„To mám miesto rádia. Mám tam svoju hudbu. Volá sa to empétrojka. Je veľmi praktická, môžeš ju počúvať kedykoľvek a to bez toho, aby si niekoho vyrušovala a tak hlasno, ako len chceš, lebo zvuk ide zo slúchadiel len do tvojich uší. Danka, myslím, že by si si jednu mala aj ty kúpiť,“ navrhla som jej. Myslím, že by sa tomu potešili všetci Dankini susedia z paneláka, kde býva. A nielen oni. :-)

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Inokedy som sa pri Danke pristavila a opýtala sa: „Danka, ako sa dnes máš?“ alebo „Ako si sa vyspala?“ Snažila som sa brať ju takú, aká bola. Chcela som s ňou dobre vychádzať nielen z praktických dôvodov, to znamená že som nechcela byť Dankou ohováraná pred druhými za to, že sme sa v určitých veciach nezhodli. Chcela som si s ňou rozumieť i preto, že i ona mala právo, aby k nej druhí ľudia pristupovali slušne.

Jeden deň počas terapeutickej skupinky si terapeutka všimla, že Danka chýba. „Kde je Danka?“ pýtala sa terapeutka nás ostatných, no nikto nevedel. Poslala po ňu jej spolubývajúcu a tá sa vrátila so správou, že Danka sa balí domov. Nezhodla sa s lekármi na ďalšom postupe liečenia, a tak chcela odísť, ale nemohla. Z nemocnice a v takom stave, v akom bola, je odísť zakázané. Zbytočne len narobila rozruch na celom oddelení a pohnevala si ešte viac lekárov.

Môj pobyt v nemocnici sa blížil ku koncu. Posledný deň som mala ešte obed a po ňom som išla definitívne domov. V jedálni nebol už voľný žiaden stôl. Všetky boli kýmsi obsadené. Tak som si sadla rovno na prvé voľné miesto, čo bolo najbližšie, ale neuvedomovala som si ku komu – k Danke. Kuchynské okienko sa o chvíľku zdvihlo a sanitárka začala rozdávať jedlo. Dostala som zeleninovú polievku a ako druhé zemiaky s brokolicou. Mám toto jedlo rada, ale ten deň mi akosi nešlo na chuť.

„Dala by som si radšej niečo sladké a nie zeleninu,“ zafrflala som. Danka ma však počula.

„Chceš sladké? Mám v chladničke palacinky s tvarohom a čokoládou. Ak chceš, môžeš ich zjesť. Sú v modrej dóze úplne dole.“

Viac ma núkať nebolo potrebné. Vrhla som sa na palacinky a s obrovskou chuťou ich zjedla. Boli vynikajúce. Danke som za odmenu dala svoju brokolicu. Veľmi sa jej potešila, lebo ju má rada.

Uvedomila som si, aké je dôležité prijať druhých takí, akí sú. Nepodceňovať ich a neutvárať si o nich mienku hneď pri prvom či druhom stretnutí. Lepšie je pozerať sa na nich s okuliarmi priateľstva. Tieto okuliare vám pomôžu vidieť inakšie ako obyčajne. Pomôžu vám nájsť spriaznené srdce domnelého nepriateľa.

Anna Mezovská

Anna Mezovská

Bloger 
  • Počet článkov:  61
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Pochádzam zo stredného Slovenska. Študovala som environmentálnu chémiu a následne som absolvovala štúdium dokumentárnej fotografie a misijnej práce v zahraničí. Krátko som sa na univerzite venovala i štúdiu výživy ľudí. V súčasnosti sa venujem fotografii, cestovaniu, písaniu a práci s deťmi. Mám veľmi rada beh na dlhé trate, lyžovanie či plávanie, maľbu, prácu v záhrade, zvieratá, kreatívnu ručnú tvorbu a grafický design.“Rabbit's clever," said Pooh thoughtfully."Yes," said Piglet, "Rabbit's clever.""And he has Brain.""Yes," said Piglet, "Rabbit has Brain."There was a long silence."I suppose," said Pooh, "that that's why he never understands anything.” ― A.A. Milne, Winnie-the-Pooh Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéDeťom

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu