Stratená v tme

Autor: Anna Mezovská | 1.4.2012 o 12:23 | (upravené 5.11.2012 o 18:50) Karma článku: 4,34 | Prečítané:  1404x

Stojím v tmavej vyprahnutej doline a som zúfalá. Nevidím ani na kúsoček cesty predo mnou. Trápi ma však to, čo je za mnou. To hnusné a zároveň veľmi bolestivé. To, čím som prešla až som sa dostala sem. Nikto ma nenútil, aby som sa vydala týmto smerom a predsa som tu. Som nešťastná, stratená. Už ani nedokážem veriť, že som v doline, cez ktorú sa dá možno prejsť. Skôr mám pocit, že som v čiernej rokline...

Pri spätnom pohľade vidím len svoje stopy vryté hlboko do zeme. Sú veľmi zreteľné. Ani slnko, vietor, dážď, ba ani mráz ich nedokážu zmazať. Sú večné. Pri každom kroku, pri každom dotyku zeme vzniká odtlačok, ktorý je čím ďalej, tým hlbší. Ťažké bremeno, ktoré vlečiem na chrbte, tomu len napomáha. Sama som sa dohnala až sem. Vedela som, že mi tu hrozí nebezpečenstvo, ale aj napriek tomu som išla...
Počas cesty som viackrát zastala a túžila sa vrátiť, napraviť všetky chybné rozhodnutia a začať novú, lepšiu cestu. Ale nedokázala som to. Tak som len pokračovala. A čím rýchlejšie som kráčala, tým rýchlejšie prichádzala čierna noc. Hlbšie a hlbšie som sa zabárala do bahna hriechu. Volala som zúfalo o pomoc, ale nikto ma nepočul... 
Keď som pochopila, že už nemám nádej, uprela som zrak úpenlivo do neba. Prosila som Ho o milosť. Kľačala som na kolenách a s plačom som žiadala o zľutovanie. Ale nič neprichádzalo, preto som vstala a išla ďalej. Ďalej do väčšej tmy. Až som stratila poslednú hviezdu na oblohe...
Stojím v tme a neviem, čo si mám od zúfalstva počať. Vrátiť sa nechcem. Bojím sa tých škaredých, krvavých, hriechom zapáchajúcich stôp, ale zároveň nemôžem vykročiť vpred, lebo som kvôli tme oslepla...
Som unavená. Z uhlíkov môjho bytia sa pomaly vytráca už ani nebadateľná žiara, ktorú kedysi zapálilo Večné svetlo. Nie je tu nič, čo by ma udržalo pri živote. Zablúdila som. Zhasínam. Poslednýkrát sa z môjho vyprahlého hrdla prediera slovo pomoc: „Pomóóóc, zomieram! Pomôžte mi niekto! Prosím...“ 
Je ticho. Skutočné ticho. Také ticho, aké bývalo kedysi dávno počas Vianoc, keď padal sneh. Rozprávkové ticho. Alebo skôr tragické...
Ovial ma studený nočný vánok pripomínajúci smrť. Zatriaslo ma od zimy. Ale aj od strachu. Podlamujú sa mi kolená. Balvan hriechov ma tlačí k zemi. Padám na suchú, rokmi nezavlaženú, neúrodnú pôdu. Je poriadne tvrdá. Tvrdá ako moje srdce...
Veľká slza sa vykotúľala z môjho oka a zavlažila zem. Je to slza žiaľu. Je slaná a horúca. Rozpíja sa. Už jej nieto. Zmizla. Pohltili ju drobné zrniečka prachu...
Zaspávam. Moja duša odchádza. Odchádza ale kam? K Nemu? Je Jeho. Chcel ju úplne celú, tak ju dostal. So všetkým, čo k nej patrilo. On ju s radosťou prijíma. Berie si ju. Usmieva sa a vystiera ku mne svoju teplú dlaň...

annieMERCY©2009

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Armádny generál: Rusi majú vynikajúcu techniku. Všetko však závisí aj od politiky

Udržanie starých stíhačiek bude drahé, Rusi si môžu zapýtať viac.

DOMOV

Minister Gajdoš nepriznal takmer polovicu svojho príjmu

Minister obrany v majetkovom priznaní nespomenul výsluhový dôchodok.


Už ste čítali?