Dvaja kamaráti

Autor: Anna Mezovská | 9.8.2016 o 20:12 | (upravené 10.8.2016 o 12:07) Karma článku: 5,68 | Prečítané:  833x

Dnes ráno cestou do práce som prestupovala na jednej zastávke ako už obvykle každý deň. A ako som nastúpila do autobusu, ktosi stál vpredu pri šoférovi a hlasno rozprával na celý autobus. Bol to akýsi vysoký pán. Pôsobil zvláštne.

Autobus sa pohol a na tretej či štvrtej zastávke niekto ďalší pristúpil a rovno sa postavil vedľa mňa. Toto bol tentokrát akýsi nízky pán. Už z jeho tváre bolo zjavné, že má Downov syndróm. Keď tohto nového nízkeho zazrel ten ukecaný vysoký vpredu, už aj sa pratal za ním cez všetkých stojacích ľudí hlava-nehlava. Vykrikoval nadšene na pána s Downovým syndrómom a usmieval sa od ucha k uchu:

"Igor, aj ty si tu?"

Chlapík s Downovým syndrómom vedľa mňa sa schúlil, dal si hlavu za operadlo a snažil sa tak skryť. Ukecaný pán však došiel rovno ku nemu:

"Igor, čo ti je? Nechceš sa so mnou rozprávať? Čo sa ti stalo, Igor? Prečo sa skrývaš? Hneváš sa na mňa?"

"Vypadni, Peťo! Ja sa s tebou nebavím!" zúfalo zakričal schúlený pán vedľa mňa. Tvár mal zakrytú a predstieral, že nič nevidí.

"A prečo mám vypadnúť? Urobil som ti niečo, Igor?" nedal sa ukecaný.

"Zbil si môjho kamaráta. My sa už s tebou nehráme. Vypadni!!!"

"Ale ja som ho zbil iba kúsok. Neboj, Igorko, teba biť nebudem. Ty si môj dobrý kamoš predsa. Ja som zbil len Paľa. Igorko, neskrývaj sa. Ja sa chcem s tebou kamarátiť."

Igora zlosť rýchlo prešla. Zvyšok cesty už spolu veselo debatovali.

Z celého ich rozhovoru bolo jasné, že sú obaja mentálne postihnutí. Úplne sa správali ako malí chlapci. Mohli mať tak 40-55 rokov. Ťažko odhadnúť. No boli ako deti. Ich rozhovor však zaujal celú posádku autobusu. Každý sa usmieval. Lebo oni riešili len to, či sa niekto s niekým kamaráti a či nie a kto koho zbil. To bol ich celý svet. Vôbec ich netrápili iné, akoby "dôležitejšie" veci života.

I napriek tomu, že pôsobili komicky, priniesli dnešné ráno veľké uvoľnenie do autobusu. Boli samí sebou. Vôbec nevadilo, že boli postihnutí. Bolo vidno, že neskrývajú, akí sú. A to bolo naozaj vzácne! Nehrali sa na niekoho, kým naozaj neboli. Oni toho vlastne ani nevedia...

Celý autobus sa vďaka nim usmieval.  Títo ľudia sa vedia rýchlo nazlostiť, ale aj rýchlo si odpustiť. My, ostatní dospeláci, sa máme čo od nich učiť. :-)

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

TECH

Celý svet dýcha smrteľne špinavý vzduch, aj Slováci

Nová správa od Svetovej zdravotníckej organizácie odhaduje, že 9 z 10 ľudí žijú v prostredí so znečisteným vzduchom.

SVET

Diskusia naživo: Potrebujeme v Európe Turecko?

Je Turecko ešte demokratickou krajinou? Potrebuje ho Európa?

DOMOV

Policajné uniformy sa menia, takto budú vyzerať po novom

Hodnota oblečenia policata bola vlani na úrovni 890 eur.


Už ste čítali?