Pekná

Autor: Anna Mezovská | 9.3.2016 o 8:11 | Karma článku: 4,06 | Prečítané:  586x

Bol jeden z tých takých ťažkých dní, ktoré človek niekedy máva. Počasie vonku bolo v súlade s pocitmi mojej duše.

Mrholilo a bolo veľmi chladno. Všade bolo sivo a nikde sa nedala zahliadnuť žiadna veselá farba, ktorá by vám aspoň na okamih pozdvihla náladu. Svet bol akoby čiernobiela nezáživná dráma.

Zima už odišla, ale jar ešte neprišla. V parkoch žiadna zeleň, žiadne kvety. Všetko pôsobilo veľmi smutne. A ku tomu všetkému ešte aj fúkal silný vietor, takže ak by ste išli aj vonku, neoplatilo by sa vám zobrať si so sebou dáždnik. Neuchránil by vás. Akurát by vás to stálo strašne veľa námahy a nervov udržať ho v ruke a uchrániť ho od zlomenia, nie to ešte, aby vás aj ochránil pred zmoknutím. Takže môj dáždnik zostal tiež doma.

Celý deň som bola sama a cítila som sa veľmi opustená a vo svojom vnútri taká veľmi prázdna, vyprahnutá ako najsuchšia púšť.

Hlavou mi chodili rôzne myšlienky týkajúce sa môjho života, mojej budúcnosti, ale aj mojej minulosti. Vecí, cez ktoré som si prešla a ktoré ovplyvnili to, kým teraz som. Všetko, čo som doteraz podnikla, aby som tak opravila, čo život pokazil, úsilie stať sa znovu niekým, vrátiť sa naspäť na križovatku a zvoliť iný smer, všetko, o čo som sa doteraz snažila, sa mi zrazu zdalo ako úplne márne a nedávalo žiaden zmysel. Akoby som sa cestou kdesi stratila a zrazu nevedela, kde som, kam mám ísť, o čo sa mám snažiť a či sa mám ešte vôbec snažiť.

Neviem, či mi rozumiete, ako to myslím. Možno také pocity mávate aj vy a možno ani nie. Ja ich občas mávam.

Sú to dni, keď akoby sa nad vašim životom zamračilo alebo akoby prišla hustá hmla a vy zrazu vôbec nič neviete a nie ste si zrazu istí v ničom. Ste veľmi zmätení a frustrovaní. Myslím, že sa to stáva vtedy, keď človek už dlho za niečo zápasí, bojuje, keď dlho po niečom túži a keď sa zdá, že cieľ je aj tak ešte veľmi ďaleko alebo priam nedosiahnuteľný. Vzdialený na míle, kam vy ani nevládzete dôjsť...

A niekedy sa to stane práve vtedy, keď ste už veľmi blízko „vrcholu hory“, na ktorú ste sa túžili dostať, len náhlou „hmlou“ (ktorá inak úplne bežne zahaľuje končiare hôr) zrazu stratíte výhľad a perspektívu a máte chuť sa vzdať, hoci víťazstvo je už na dosah, len vy o tom neviete... Alebo aj viete, že už sa blížite do cieľa, len máte náhle taký hlúpy a klamlivý pocit, že víťazstvo aj tak nepríde a vy prehráte. A pritom to nie je vôbec tak!

Vtedy je najlepšie nerozmýšľať a nerobiť ani žiadne rozhodnutia. Len počkať, kým tá hmla sama pominie. A zatiaľ skúsiť robiť niečo iné, čo treba alebo na čo máte chuť. A ani v tom sa nejako neprehrabovať, či aj táto ďalšia činnosť má nejaký vôbec význam pre váš život, pre svet... Lebo to sa už úplne zamotáte. Človek vo svojej najhlbšej frustrácii už nevidí význam ani toho, prečo si umyť jablko pred tým, než ho zje. :-)

Kráčala som po ulici, boli možno tri hodiny poobede, ale tým počasím sa zdalo, že je už aj oveľa viac. Stále mrholilo. Ale mne to bolo vlastne jedno. Nechránila som sa pred dažďom nijako. Chcela som zmoknúť. Bolo mi vtedy úplne jedno, ako vyzerám a čo si druhí ľudia o mne pomyslia. Vtedy mi bolo všetko jedno.

Po uliciach rachotili dopravné prostriedky. Ľudia zmätene chodili po chodníkoch sem a tam, prechádzali cez cestu po zebre i mimo nej, zatiaľ čo zúfalo zápasili s poveternostnými podmienkami. Bol voľný deň, ale i napriek tomu vládol v meste ruch a všetci sa kamsi hnali.

Moje kroky smerovali do obchodného centra, kde som chcela vrátiť sveter, ktorý som si kúpila vo výpredaji, ale nebola som s ním spokojná. 10 eur je 10 eur.

Ako som prechádzala jedným podchodom, už z diaľky som začula nepeknú reč. Ktosi tam postával, opieral sa o zábradlie, pozeral na ľudí a škaredo o nich hovoril. Každému okoloidúcemu adresoval nejaké hnusné slová a keď nikto práve nešiel, trúsil zo seba úplné nezmysly jeden cez druhý.

Bol to nejaký vandrák. Nemal veľa rokov. Možno tak 25. Špinavý, smradľavý a strácajúci rovnováhu. Tackal sa. Zjavne bol pod vplyvom nejakých omamných látok, tak preto potreboval to zábradlie, aby sa vôbec udržal.

'Och, ešte takýto pako mi tu chýbal! Dosť mám svojich trápení nie to ešte, aby som takéhoto chudáka riešila, ' pomyslela som si dosť rozčúlene sama pre seba.

'Voľakto tára, ako keby mečom prekáľal, ale jazyk múdrych je ako liek, ' spomenula som si, že tak sa píše v prísloviach.

Ľudské slová majú moc. Nikdy nie je príjemné, keď idete okolo kohosi a ten vám povie niečo škaredé. Niekedy to ľahko strasiete zo seba a ani tomu nevenujete žiadnu pozornosť. Ale niekedy vás to zasiahne hlboko vo vašom vnútri a nahnevá či zabolí. Potom musíte vynaložiť nemalé úsilie vyhodiť to zo seba von a viac nad tým nerozmýšľať, neprivlastniť si to a zabudnúť na to úplne. A to ešte nehovorím o tom, koľko námahy to chce danému rapotáčovi odpustiť a dokonca priať mu len dobré. To je ešte ďalší level odpustenia.

Niekedy sa za takýchto tárajov modlím a ako ich míňam, nepočúvam ich, lebo si hovorím svoje slová a ich táraniny nezachytím. Netrafia ma. Ich slová sú ako jedovaté šípy, ale minú cieľ a ja si slobodne môžem pokračovať v ceste ďalej. A niekedy dokonca, keď zahliadnem kohosi podivného už z diaľky, obídem ho, aby ma ani nezbadal a nedaroval mi nechcený darček v podobe škaredého pohľadu, slova či prekliatia.

Ale teraz, teraz som sa cítila doslova ako vyoraná myš. Nevládala som a nemala silu riešiť ešte aj toto, ako sa vyhnúť danému pakovi a nájsť si inú cestu, ako sa dostanem tam, kam som potrebovala. A ani som sa nevládala modliť. Tak som poste len pokračovala v ceste.

Predo mnou išiel starý manželský pár. Deduško podopieral babičku, ktorá mala jednu barlu a veľmi krívala. Nepôsobili nijako rušivo a ani dráždivo, išli pomaly a boli ticho. No podivný chlapík nedal dlho na seba čakať. Hneď im uštedril slová, ktoré radšej nezopakujem. Potom čosi mlel o tom, že život v Londýne je oveľa lepší. Nenávidí tento sprostý štát a sprostých Slovákov. V Londýne sa mu žilo lepšie. Len on už tam viac žiť nechce a chce byť na Slovensku... Proste samé nezmysly.

A potom zrazu som prišla na rad ja.

Nepozrela som na neho, hlavu som mala stále sklonenú, smutný pohľad na zem a ani som nedala najavo, že ho registrujem. Išla som popri ňom a zatiaľ bolo ticho. Ako som sa už od neho vzďaľovala, tak zrazu povedal: „Pekná!“

Najskôr som nevedela, čo tým myslel. Nevidel mi predsa do tváre. Bola som oblečená celá do čierneho, len náhodou som mala moju farebnú veselú kabelku.

'Myslel tým, že mám peknú kabelku? Veď to jediné si na mne mohol všimnúť,' čudovala som sa. 'Asi nie, to by si on také nevšimol, veď je muž, určite by mi nechválil kabelku... To jedine musel adresovať na mňa, mojej osobe. Že si proste o mne pomyslel, že som pekná... A ani to nepovedal tak hnusne slizko, ako to niekedy hovoria nemravní muži. Povedal to tak normálne...' rozmýšľala som.

Bolo to naozaj od neho milé, že mi nepovedal nič neslušné. Priam to bolo veľmi výnimočné! Lebo za mnou išli potom dve dievčatá a tie si vypočuli od neho veľmi škaredé slová.

'Hmmm, ale mne také hnusné nepovedal...' chodilo mi stále hlavou.

Bolo to naozaj zvláštne. Bolo priam isté, že aj mne povie čosi odporné. Nanajvýš by nepovedal nič alebo by trepal tie svoje somariny o živote v Londýne a na Slovensku. Ale on aj tak pre mňa vybral z jeho slovnej zásoby, ktorú mal, dobré slovo. Nepochopiteľné!!!

Veľmi mi to vtedy pomohlo. Postupne rozohnalo búrkové mračná, rozfúkalo hmlu a hoci sa už potom čoskoro začalo vonku stmievať, v mojom živote začalo na oblohu vychádzať slnko. Zrazu veci začali dávať aspoň trošku význam a nezdali sa až tak tragické a nelogické, prestalo ma trápiť to, čo ma celý deň trápilo a zneisťovalo. Zrazu som vedela trošku pokračovať v mojej ceste a mala znovu nádej. Malinkú, ale predsa.

Víťazstvo príde a nebude meškať! :-)

annie

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?