Hnevá sa na mňa Boh?

Autor: Anna Mezovská | 9.1.2016 o 20:45 | (upravené 10.1.2016 o 18:50) Karma článku: 6,47 | Prečítané:  943x

Po našej ulici kráčal včera akýsi starý vychudnutý muž. Bol poriadne zhrbený a išiel veľmi pomaly. Ťahal za sebou akýsi náklad, ale išlo mu to veľmi ťažko.

Bolo to zvláštne, lebo vo vozíku mal len staré suché konáre, čo pozbieral pod lesom. Nezdalo sa, že by tam mal nejaký ťažký náklad, ale i napriek tomu ťahal to za sebou s vypätím všetkých síl.

Jeho biele dlhé vlasy mu padali do tváre, tak sa nedalo ľahko rozoznať, kto to je. Kryla ho aj biela dlhá neupravovaná brada. Maminka si myslela, že to je nejaký nový Dedo Mráz. Ešte aj jemný sneh na zemi naznačoval, že by to mohol byť on. Len sa trošku omeškal o mesiac. Ale nebol to Dedo Mráz. Bol to Bernard. Dedinský čudák.

Bernard sa narodil v normálnej, slušnej, bielej rodine, ale čosi sa s ním stalo. Lebo keď vyrástol na mladého muža, prestal sa o seba starať, na všetko pozeral ľahostajne, nebolo s ním reči. Nebol schopný plnohodnotného života, nevládal pracovať a začal veľmi piť. Všetko mu bolo zrazu jedno. Jeho rodina sa mu snažila pomôcť, ako len vedela, ale neviedlo to k ničomu, preto ho vyhodili z domu dúfajúc, že sa spamätá. No Bernardom to akosi vôbec neotriaslo a ani mu to nevadilo. Začal bývať kade-tade ako úplný bezdomovec. Skamarátil sa s cigánmi, ktorí sa len tak nečinne celé dni potĺkali po dedine a býval určitý čas s nimi. Neskôr ho ľudia vídavali, ako spáva v opustenej záhrade na konci dediny v maringotke. Potom býval v pokazenom aute Škoda 1203, potom v rozostavanom záhradnom domčeku, ktorý strážil veľký ovčiarsky pes Bela. Potom pod mostom. A potom na iných miestach. Proste, kde sa dalo.

Doteraz nie je ľahké prísť na to, kde Bernard momentálne býva. A ak ho aj niekto hľadá a potrebuje niečo od neho, tak je to priam detektívna záležitosť zistiť, kde sa práve nachádza.

Keďže sa nestará vôbec o seba, trpí veľkou podvýživou a rôznymi chorobami. Je obrovský zázrak, že i po toľkých rokoch žije, že nezamrzol alebo sa mu nestalo čosi iné. Niečo ako hygiena vôbec nepozná. Vandruje z jedného konca dediny na druhý. Zbiera odpadky po zemi, nakukuje do smetných košov alebo pozerá do dvorov, či náhodou tam domáci nemajú niečo, čo by mohol zobrať do zberu. Napríklad staré železo. Aby si tak zarobil nejaký ten groš a mal si z čoho kúpiť čučo. Boli ľudia, čo mu chceli pomôcť, ale on to nechcel. Jemu vyhovuje takýto život.

S Bernardom sa nedá veľmi porozprávať. On si melie stále svoje. Kráča po ulici a čosi si hundre popod nos. Ale aj tak  je na ňom niečo zvláštne a netradičné v porovnaní s ostatnými ľuďmi podobnými jemu.

Od malička sme ho často stretávali ako deti, keď sme išli do dediny či z dediny. Náš rodinný domček je postavený na úplnom konci, priam až za dedinou. A keď sme išli napríklad pešo do školy alebo do kostola, trvalo to dosť dlho. Prechádzali sme poľnou cestou, blativými cestičkami pomedzi záhrady, mostíkom ponad potôčik až sme sa dostali na normálnu asfaltovú ulicu a mohli kráčať už ako páni, len na topánkach boli jasne viditeľné stopy, skadiaľ sme prišli. :-) Maminka sa snažila vždy našu obuv na tej prvej vyasfaltovanej ulici očistiť, ale nám to vlastne ani nevadilo. Veď sme vedeli, že zase, keď pôjdeme domov, budeme mať na topánkach blato. :-)

Kedysi v našej časti nesvietili po večeroch ani lampy, tak to bolo dobrodružstvo niekam ísť alebo sa z niekadiaľ vracať. A dokonca, ak človek išiel sám. Mohli sme cestou stretnúť kohokoľvek. Sem-tam sa okolo nášho domu túlali kadejakí čudáci.

Doteraz si pamätám to napätie, ktoré som prežívala, keď som nemala na výber a musela som tak ísť a oproti mne išiel akýsi cudzí človek. Nejaká mátoha. Tak to v prítmí vyzeralo. :-) Keď bol ten človek už blízko mňa a ja som ho vedela rozoznať a bol to práve Bernard, veľmi mi odľahlo. Jeho som sa nikdy nebála. On pôsobil veľmi zvláštne, čudácky, ale nebol zlý. Nikdy nám nič neurobil. Skôr sa nám, deťom, keď nás stretol, snažil prihovoriť, ale my sme mu vôbec nerozumeli, lebo rozprával veľmi nezrozumiteľne a rýchlo. Vždy som sa mu však slušne pozdravila a on odzdravil takým tónom, akoby vedel, kto som. Akoby ma vedel zaradiť, z ktorej rodiny pochádzam. To ma vždy tak trochu zarazilo, že Bernard napriek tomu, že je taký zvláštny, vedel, kto som. Akoby mu to trošku predsa myslelo...

Párkrát, keď išiel uzimený, otrhaný popred náš dom, maminka mu dala nejaké jedlo či oblečenie. Alebo pár slov s ním prehodil ocino. Ako sa má, kde býva, kam práve ide. Ale inak sa s ním viac nedalo komunikovať a ani mu nejako pomôcť, lebo on bol spokojný so svojím životom. On ani nevedel, že to nie je celkom v poriadku byť v takom úbohom stave. Ale práve táto nevedomosť ho vlastne chránila. Iný človek by sa veľmi utrápil, keby to vedel.

A práve aj včera išiel Bernard popred náš dom. Ťahal si ten svoj náklad a ako som už spomenula, maminka ho najprv vôbec nespoznala. Veľmi zostarol a zmenil sa.

Moja maminka práve vychádzala z nášho domu a niesla v krabici niekoľko úplne čiernych, dymom páchnucich vecí z domácnosti, ktoré chcela vyčistiť u susedov, kde dočasne naši bývajú.

Bernard zastal. Otočil hlavu smerom k nášmu domu a bez toho, aby sa najskôr pozdravil, spýtal sa, čo mu ležalo na srdci a čo nevedel pochopiť.

„Prečo sa to stalo?“ Chvíľku bol ticho a potom znova pokračoval. „Prečo sa to stalo!?“

„Prečo vám zhorel dom!? Veď vy ste takí... Vy ste takí dobrí...“

„Hnevá sa na vás Boh???“

Maminka zostala prekvapená - Bernard prehovoril a rovno k veci! Nečakala to od neho vôbec. On si predsa všimol, čo sa stalo s našim domom pred pár dňami! Nevedel to pochopiť, prečo sa nám to udialo a rozmýšľal nad tým. Nikdy predtým som si nemyslela, že by Bernard nad niečím aj vážne uvažoval a vedel dokonca aj súcitiť s druhými ľuďmi. Nikdy som si nemyslela, že si uvedomuje vážne situácie v živote a im rozumie, že sú zlé, keď sa stanú. A potom nad nimi aj uvažuje, prečo sa stali...

Maminka sa usmiala na Bernarda a povedala: „Pán Boh sa na nás nehnevá, Pán Boh nás má rád. V živote sa dejú kadejaké ťažké a smutné veci, ale to hneď neznamená, že Pán Boh sa na nás hnevá a chce nás za niečo potrestať. Pán Boh nás má rád a prevedie nás aj cez toto, čo sa stalo...“

Bernard nechápajúc pokýval hlavou a pomaly odkráčal preč ťahajúc za sebou svoj vozík s drevom. Ktovie, či porozumel maminkiným slovám. Možno aj áno a teraz nad nimi premýšľa. Ktovie. Ale ani zďaleka nie je taký hlúpy, ako sa zdá na prvý pohľad. Aj jeho má Pán Boh veľmi rád a túži sa ho dotknúť, uzdraviť ho a dať mu dôstojný život. Možno práve cez takéto neobyčajné veci, ako sa stali mojim rodičom s domom, sa Pán Boh dotkne sŕdc ľudí a pritiahne si ich ku sebe bližšie.

Aj mne osobne sa posledné dni odohrali nečakané veci. Nie sú ľahké. Lekári znovu objavili v mojom tele vážne ochorenie. Za posledné 4 roky je to už piate vážne ochorenie v mojom organizme, ktorému musím čeliť. Ale ja si aj tak nemyslím, že by sa Pán Boh na mňa hneval. Nie, ja si práve myslím, že ma má veľmi-veľmi rád a má s mojím životom obrovské plány. Toto, čo teraz prišlo nečakane do môjho života, má už dávno pevne vo svojich rukách, bezpečne ma tým prevedie a použije to v môj prospech tak, ako použil i tie predošlé trápenia. Nebude to na moju škodu, ale na moje obrovské požehnanie. Zatiaľ ešte neviem, ako to bude pokračovať a čo to prinesie, ale viem, že to skončí dobre, lebo môj Tatinko je veľmi dobrý. :-)

Ja poznám svoje zámery, ktoré mám s vami — znie výrok Hospodina — sú to zámery pokoja a nie nešťastia. Dám vám budúcnosť a nádej. Keď budete ku mne volať, keď prídete a budete sa ku mne modliť, vypočujem vás. Keď ma budete hľadať celým svojím srdcom, nájdete ma. Dám sa vám nájsť, zmením váš údel, vytrhnem vás zo zajatia. (Jeremiáš 29:11-14)

Toto som vám povedal, aby ste našli pokoj vo mne. Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet! (Ján 16:33)

Pán Boh má pre nás nádej, pokoj, riešenie, uzdravenie, východisko, oslobodenie, mier, radosť a dobrú budúcnosť. Pre každého, kto Mu patrí. :-)

annie

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?