Môj Tatinko

Autor: Anna Mezovská | 5.1.2016 o 9:12 | Karma článku: 5,75 | Prečítané:  782x

Keď som pred niekoľkými rokmi začala študovať na misijnej škole v zahraničí, nikoho som spočiatku nepoznala. V mojej triede bolo asi tak 120 študentov vo veku 15 až 35 rokov z celého sveta. Ja som vtedy mala 22. 

A ako mi bolo povedané hneď prvý deň, bola som jediným predstaviteľom „Východnej Európy“ a všetci na mňa pozerali ako na nejakú ruskú cárovnú. Bola som predstavená hneď po príchode celej škole ako rarita a každý tak hneď vedel, ako sa volám a prichádzam podľa ich názoru zo socializmu a veľmi chudobných a predpotopných pomerov. Ale to nič, to len nemali zatiaľ výsadu prísť na Slovensko a zistiť, aké to tu naozaj je. :-)

Od šikmookých z Taiwanu či Južnej Kórey, ktorých som mala pre ich tiché a rozvážne správanie naozaj veľmi rada, sme tam mali svetlé tváre Európanov z Nemecka, Rakúska, Holandska, Švajčiarska, Nórska, Dánska. Americký kontinent zastupovali milí študenti z Kanady a nespratní Američania. Mali sme však aj polotmavé tváre zo Španielska, Talianska a Rumunska, i tmavšie tváre z Mexika, Indie, Bangladéšu a tie najtmavšie, teda už vlastne čierne, boli z Afriky – konkrétne z Kene a Etiópie.

Bola to radosť a miestami aj zúfalý pocit pozerať na také pestré a chaotické zoskupenie študentov. Každý bol úplne iný, originálny, so svojimi návykmi, správaním, obliekaním, požiadavkami a očakávaním. Niekedy bolo naozaj veľmi ťažké nás všetkých zjednotiť.

Niektorí boli veľmi silní extroverti a prekrikovali sa jeden cez druhého. Sami si navzájom veľmi vadili, lebo ich bolo skutočne veľmi veľa a nikto nechcel nikomu ustúpiť.

A na druhej strane tu boli tichí introverti, ktorí len zdesene pozerali, čo to za bláznivých spolužiakov a aj vyučujúcich dostali a ľutovali deň, keď sa rozhodli ísť do danej školy. No bolo už neskoro, tak jediné, čo im zostávalo, bolo si pomyslene zahrabávať hlavu do piesku, ako to robieva pštros, a tváriť sa, že ja tu nie som a nič odo mňa nechcite a ani so mnou nerátajte. To bola jediná záchrana, aby to človek prežil. :-)

Najľahšie na škole bolo samozrejme extrovertom. Prevalcovali svojimi požiadavkami a nárokmi každého a muselo sa robiť podľa ich vôle. Nemám nič proti extrovertom, ale až tam som si uvedomila, že vlastne nie je extrovert ako extrovert. Dovtedy som si myslela, že ľudia vedia byť slušní bez ohľadu na to, aké majú povahové črty, ale niektorí  ma presvedčili o tom, že som sa veru veľmi mýlila a ešte nepoznám, ako to  naozaj vo svete chodí. A teda, že existuje ešte jedna veľmi špecifická kategória nad extrovertmi. A je to stručne povedané „nevychovaní a rozdrapení ľudia“. Ale to bol len môj súkromný názor, ktorý v tom hluku nikto aj tak nezachytil.

Na začiatku to nebolo vôbec ľahké. Postupne, ako plynul čas, som sa zoznamovala s ľuďmi. Niektorí sa stali mojimi kamarátmi a niektorí sa so mnou proste nebavili. Bola som z neznámej krajiny, a tak ma radšej len obchádzali, akoby som mala nejakú nákazlivú chorobu. Ale to nič.

Keďže každý prišiel z inej kultúry, na škole vládol prvé týždne veľký chaos, zmätok, hluk, dezorganizácia. Súčasne s nami študovali aj ďalšie školy a tie tiež neboli veľmi organizované, pretože celý ten misijný systém viedli mladí ľudia. Podaktorí nemali ani 18 rokov a tvárili sa ako najdôležitejší vodcovia. No bláznivé. Cítila som sa tam stratená a veľmi osamotená...

Raz, keď som smutná a zničená kráčala z jedálne, kde sme mali prednášku, hore schodmi do svojej izby, bolo mi naozaj mizerne. Bolel ma veľmi chrbát z nekomfortného sedenia na tvrdej podlahe, lebo aby sme sa do jedálne všetci zmestili, sedeli sme natlačení na zemi.

V hlave som mala zmätok z angličtiny a nemčiny, lebo v oboch jazykoch nám prednášali naraz. Vždy to niekto prekladal do druhého jazyka. Ja som sa snažila zachytiť aspoň jednu verziu a na začiatok mi to išlo ťažko. Bol to ešte len prvý týždeň.

A ako som tak kráčala, na schodišti ma zrazu ktosi zastavil. Bol to jeden starší pán. Volal sa Mike. Bol misionárom z Juhoafrickej republiky. Prišiel nám ten týždeň prednášať. Ja som sa ho stránila. Bála som sa, že sa bude chcieť so mnou rozprávať po anglicky a mne to vtedy ešte nešlo.

Mike sa však nechcel so mnou rozprávať, ako by sa dalo z danej situácie očakávať. Nie, on ma chcel len objať. On videl, ako sa trápim, tak mi chcel pomôcť. Nemyslela som si, že to niekto vníma, že mi je tam tak ťažko.

Zobral ma do svojho náručia a dlho ma držal v takom pevnom otcovskom objatí. Nikdy som niečo také krásne nezažila od svojho vlastného ocina. Môj ocino ma objal len zriedkavo a to bolo vždy len pri nejakom sviatku a stále musel tak ukázať, že on je ten silnejší a chcel ma rozpučiť ako žabu. Buď som stratila dych alebo mi popraskali stavce. Tak to robil môj ocino. Ale vtedy pri Mikeovi som prvýkrát vo svojom živote mala možnosť pocítiť, aké to naozaj je nádherné byť v náručí OTCA. Bola som z toho veľmi dojatá a veľmi to ovplyvnilo zvyšok toho dňa – prežívala som radosť a bezpečie. A to len tým, že ma úprimne objal nejaký človek a ani nepovedal pri tom nič.

Mike musel mať veľké srdce. Prednášal nám na tému Božie otcovské srdce. So svojou manželkou sa staral o opustené siroty v Afrike a bolo naozaj z neho cítiť, že je dobrým a starostlivým otcom nielen svojich vlastných detí, ale aj tých cudzích. Bolo vidno, že on vie, aké srdce má Boh, že Ho pozná a sám to aj žil a preukazoval druhým.

Na druhý deň sme sa všetci študenti museli zoradiť do jedného dlhočízneho radu, lebo sa každý z nás potreboval dať špeciálne odfotiť jednému špeciálnemu fotografovi na nejaký špeciálny dokument, ale doteraz neviem aký. :-) Bola to drahá záležitosť. Ešte asi mám tie fotky niekde v šuplíku, vyzerajú strašne. Museli sme sa tváriť ako väzni. Asi to bolo na nejaké víza na misijný výjazd do krajín tretieho sveta. Stáli sme v dlhánskom rade a pomaly postupovali. Vytvorili sme takého hadíka. Rad išiel aj na schodište. Teda až niekoľko poschodí zaberal. Také móresy som ešte nevidela. Postupovali sme všetci smerom nadol, kde bol ten fotograf. Nejaký starý mrzutý dedko.

Keď prišiel rad na mňa, posadila som sa na stoličku pred fotografa a pozrela sa vážne do objektívu. Tak sme mali všetci prikázané. Ale vtedy sa zrazu ktosi postavil vedľa fotografa a zoširoka sa na mňa usmieval. Ja som sa však musela pozerať do objektívu, ale periférne som vnímala, že ktosi tam stojí a usmieva sa. Fotograf ma prvýkrát odfotil a čosi nespokojne zašomral. Ja som sa na fotke usmievala! Áno, chytila som ten úsmev od toho kohosi, kto tam stál vedľa fotografa a ako sa zatiaľ fotograf hneval a znova nastavoval fotoaparát, pozrela som na toho človeka – bol to Mike.

Mike videl, že sa mračím, tak ma chcel rozosmiať, ale nevedel, že fotka musí byť vážna. On asi tiež ako ja nerád robil, čo sa muselo.

Druhá fotka sa už podarila. Mračila som sa na nej dostatočne. Fotograf bol spokojný. Keď som sa postavila a chcela odísť, zrazu na mňa zavolal Mike: „Annie, poď sem.“ Mike od kohosi zistil, ako sa volám.

Podišla som ku nemu a Mike naširoko otvoril svoje náručie a opäť ma objal, akoby bol mojím skutočným ocinom a čakal tam len na mňa, kým ma fotograf odfotí. A tak som mala opäť dobrý deň. A to bolo opäť vďaka jednému jedinému úprimnému objatiu.

Poobede som videla, ako prišli za Mikeom niektorí študenti a pýtali si objatie tiež. Bolo medzi nami mnoho mladých ľudí, ktorí prežili zranenia zo strany vlastného otca a to potom veľmi bránilo prijať Boha za svojho Otca a poznať skutočné Božie otcovské srdce.

Prišiel ďalší deň a mne tam bolo zase ťažko. Podvedome som však očakávala, že si ma niekde nájde Mike a objíme ma ako ocko a mne to zmení celý deň. Dúfala som, že sa to stane. Prišiel však večer a Mike sa neobjavil. Bola som zúfalá a zmätená. Veľmi mi chýbalo objatie. Lebo cez neho som cítila, že som milovaná, prijatá a v poriadku. Že niekomu na mne záleží a chce ma chrániť. Mike však neprišiel.

Nemohla som zaspať. Pýtala som sa mojich 9 spolubývajúcich, či dnes nevideli Mikea. Nie, nevideli.

Bála som sa, že už odišiel. Pred jedenástou som to už nevydržala a potajomky som sa vykradla z izby. Zbehla som dole na poschodie. Vedela som, že sú tam niekde na chodbe hosťovské izby. A možno v jednej bude Mike. Chodila som od dverí ku dverám a potichu načúvala, či nezačujem nejaký hlas, ktorý mi napovie, že dnu je niekto. A pri jedných dverách som začula kohosi. Bol to Mike. S kýmsi sa zhováral.

Bojazlivo som zaklopala. Mike mi hneď otvoril a vyšiel na chodbu.

Nesmelo som povedala, prečo som prišla: „Mike, dnes mi chýbalo otcovské objatie.“ A Mike sa usmial, srdečne ma objal a potom ukázal prstom hore a povedal: „Ak vieš prísť ku mne, tak vieš prísť aj ku Nemu...“

Poďakovala som sa a s úsmevom odcupitala do svojej postele.

Ďalší deň Mike už odišiel zo školy preč, ale viac mi nechýbalo jeho objatie. Cez jeho otcovský a starostlivý záujem za tých pár dní bola uzdravená rana v mojom srdci a precítila som, kým samotný Boh je. On je môj skutočný Otec. Ja patrím Jemu!

Odvtedy sa mi ťažko hovorí meno Boh, lebo ja Ho už nemám za niekoho vzdialeného. On je môj TATINKO. A kedykoľvek mi je ťažko a zúfalo a cítim sa veľmi skleslá a opustená, On tu vždy je. Stačí, aby som na Neho zavolala. Niekedy si ma samú vyhľadá a príde za mnou a niekedy Ho musím vyhľadať ja. Ale vždy potom viem, že je blízko mňa, hoci Ho nevidím, ale moje srdce to vníma. Načúva mi a ja zase počúvam Jeho. Nič krajšie nepoznám, ako byť v spoločnosti môjho Tatinka.

Na škole som už potom nemala žiadneho prednášateľa, ktorý by stál za spomenutie. Tie ďalšie týždne a mesiace veľmi nepriaznivo zasiahli do môjho života, ale aspoň pre túto jedinečnú skúsenosť sa mi tam oplatilo ísť. :-)

Tatinko má veľmi rád aj Teba a chce si Ťa tiež tak ako mňa brať do svojho náručia. Si Jeho miláčik, len to možno ešte nevieš. Tak odteraz to už budeš vedieť. :-) Tatinko, Nebeský Ocko alebo akokoľvek si Ho nazveš, Ťa má nesmierne rád. Si veľmi-veľmi pre Neho vzácny/vzácna a veľmi Mu na Tebe záleží. Čaká, kedy Mu otvoríš svoje srdce, aby mohol do neho vstúpiť a byť Ti vždy nablízku. ♥

annie

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?