Strom

Autor: Anna Mezovská | 9.5.2013 o 9:12 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  169x

Bol posledný deň pred mojím odchodom na dlhú cestu ďaleko do neznáma. V mojom srdci bola však ešte jedna nesplnená túžba. Túžila som po rozhovore. A tak som sa vydala na svoju už tradičnú okružnú cestu mestom, aby som niekoho stretla a mohla sa s ním porozprávať.

Prešla som cez námestie, zastavila sa pod vežou pri zmrzline, pochodila všetky okolité uličky, navštívila park... No na žiadneho vhodného adepta na rozhovor som nenatrafila.

Bol piatok poobede a v meste vládol rozruch. Unavení pracujúci sa vracali domov a tešili sa na vytúžený víkend. Školáci mali zase radosť z posledného dňa školských prázdnin, a tak stvárali kadejaké bláznovstvá, kde sa len dalo.

Čo budem robiť? pýtala som samej seba. Mám sa vrátiť domov? Ale keď mne sa nechce byť zase doma. Veď doma nemám nikoho na rozhovor.

A potom sa zrazu v mojej mysli objavil jeden strom. Hneď som vedela, o ktorý ide. V ten deň som okolo neho ešte nešla, preto som sa bez akéhokoľvek dlhšieho uvažovania ihneď rozbehla na miesto, kde sa strom nachádzal. Keď som však prišla do cieľa, bola som sklamaná. V cieli na mňa nikto nečakal...

„OK, tak teda nič. Dnes sa asi rozhovoru nedočkám. Alebo žeby to malo byť trochu inak? Tak, že tam pod stromom nemá nikto na mňa čakať, ale že ja mám byť tá, ktorá bude na niekoho čakať?" A už som sa aj obzerala, kde si sadnem, pokým sa môj spoločník ukáže.

Strom, ktorý sa mi vynoril v mysli, sa nachádza na jednej z najrušnejších križovatiek mesta. Je to miesto kadiaľ prechádza denne veľmi veľa ľudí a navyše, blízko neho tečie potok a pri potoku sú lavičky. Vybrala som si jednu z nich, na ktorú som si s radosťou sadla a začala s nadšením očakávať ešte neznámeho známeho.

Prešlo päť minút a nič. Prešlo desať minút a nič. Prešla polhodina a ešte stále nič. Po hodine som začala pochybovať:

Som na správnom mieste? Nevymyslela som si to len tak náhodou? A ďalšie podobné nezmysly mi vírili hlavou. A potom zrazu prileteli kačky, ktoré si sadli na hladinu potoka a začali jemne ponárať svoje hlávky do vody, pričom sa im celkom podarilo upútať moju pozornosť na ďalšiu polhodinu. No potom som opäť precitla do reality uvedomujúc si, že ten môj spoločník akosi nechodí.

„Žeby len meškal? Alebo...?" Cítila som, že sa ešte nemám vzdávať, no i napriek tomu som bola vo veľkých rozpakoch a pochybnostiach.

Chcela som sa vzdať, keď tu zrazu prišla pani s malým synčekom. Sadla si ku mne na lavičku, aby vyhrešila svojho roztomilého drobčeka, lebo si práve zašpinil tričko od zmrzliny.

Toto asi nebude ten môj spoločník, pomyslela som si. No ani nie za minútu kráčala ku mne ďalšia pani. Na jej tvári však tentokrát nebol príjemný úsmev, ako to bolo v prípade mamičky so synčekom. Cítila som, že táto stará osoba sa s niečím veľmi trápi.

Pani zastala predo mnou, pričom z jej úst nevyšlo ani jedno slovíčko. Len mávala rukou na znamenie, aby som sa posunula, pretože si chcela sadnúť vedľa mňa. Bolo to veľmi zvláštne. Lavičiek bolo na okolí veľa, dokonca mnohé boli v tieni pod stromom, a napriek tomu si tá pani chcela sadnúť ku mne...

A tak sme tam len tak sedeli všetci štyria a mlčky pozorovali kačky, kúpajúce sa v potoku.

Potom mi to docvaklo. Stará pani bola tou osobou, na ktorú som čakala. Chcela som sa jej nejako prihovoriť, no nevedela som ako začať.

„Prosím vás, prečo ste si tu sadli? Len tak alebo preto, lebo na niekoho čakáte?" spýtala som sa trochu nešikovným spôsobom.

„Čakám na syna. Išiel niečo vybaviť a mal by tu pre mňa prísť, aby sme mohli ísť spolu domov. Prečo sa pýtate?"

„Lebo aj ja tu na niekoho čakám. Tak môžeme čakať spolu." A milo som sa na ňu usmiala.

Medzitým mamička so synčekom odišla. Dlho bolo na našej lavičke ticho, no potom sa stará pani predsa len odvážila a začala rozprávať. Prešla plynule od jej detstva k štúdiu, ku rodine, ku zamestnaniu a celé to ukončila, že jednoducho čaká na syna, ktorý má prísť pre ňu, aby mohli ísť spolu domov.

Keď dorozprávala, chcela som sa jej spýtať na niektoré veci, čo ma počas jej rozprávania zaujali, no skôr, ako som položila prvú otázku, moja spoločníčka sa nečakane postavila a rozbehla sa oproti mužovi, ktorý k nám práve prichádzal. A tak som tam pod stromom zostala opäť sama, no tentokrát už s naplnenou túžbou. Túžbou po rozhovore.

Chvíľku som ešte zostala ticho sedieť na lavičke pod stromom, rozmýšľajúc, čo sa vlastne udialo. Uvedomila som si, že niekedy stačí naozaj veľmi málo, aby sme pomohli druhému. Neviem celkom presne, kto bola tá pani. Neviem, prečo bola smutná. Neviem, prečo prišla práve ku mne... Ale jedno viem - oplatilo sa na ňu pod stromom čakať, pretože keď odchádzala, na jej tvári sa objavil nádherný úsmev. :-)

 

S láskou, annie

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?