S deťmi na nákupe

Autor: Anna Mezovská | 8.5.2013 o 11:35 | (upravené 8.5.2013 o 19:48) Karma článku: 6,49 | Prečítané:  693x

Tlačila som pred sebou nákupný vozík. Ešte som doňho nestihla nič poriadne vložiť a už bol plný. Viezla som v ňom dve malé dievčatká poobliekané doružova, pretože podľa nich je ružová farba tá najkrajšia na svete. Všetci vedeli, že Anulka a Alžbetka patria ku mne, lebo som bola s nimi chtiac-nechtiac zladená. Mala som oblečený kabátik presne takej istej farby, do akej boli i ony zaodeté. Ktovie, čo si o nás ostatní mysleli. Bláznivá matka? Chúdence deti? A možno si o nás nemysleli vôbec nič.

Ako som tak prechádzala pomedzi regále, trápila ma jedna vec. K elegantnej sukni a ku ešte elegantnejšiemu kabátiku som mala zladené topánky i kabelku, ale jedna vec tu nehrala. Na chrbte som niesla červený ruksak, ktorý sa k ružovej farbe vonkoncom nehodil.

Čo s ním? Keby som ho dala preč, v čom by som odniesla domov nákup?

Pustila som vozík z ruky a načiahla sa za mrazenou zeleninovou zmesou. Potom som prešla k mrazeným rybám. Keď som konečne našla tú, ktorú som hľadala, podala som tovar Anulke, nech nájde preňho miesto vo vozíku.

Môj pohľad padol na papier, ktorý som zvierala v ruke. Stálo na ňom: maslo 1x, mlieko 2x, tvaroh 500 gramový 4x. Tieto ingrediencie boli určené na narodeninovú tortu.

Vydala som sa od mraziacich boxov ku chladiacim.

Keď som v náručí zvierala všetko potrebné, otočila som sa smerom, kde bol naposledy vozík, aby som podala tovar mojim malým pomocníčkam. Ale vozíka nikde!

Kam zmizli dievčatká? prebleslo mi mysľou. Nemohli sa predsa prepadnúť pod zem!

Potom som ich zbadala. Z vozíka, v ktorom obe dievčatká sedeli, vystrkovali ruky a chytali sa okolitých boxov, pričom sa dosť rýchlo posúvali smerom preč. Bola to pre nich poriadna zábava.

Zaraz som ich dobehla s výčitkou na perách, no keď som zbadala blažený úsmev na ich radosťou žiariacich tvárach, nechala som to tak.

„Aninka, pozeraj, ako sa vieme srandovne posúvať," kričala na mňa tá staršia.

„A pozeraj, aký kus cesty sme už prešli," pridala sa zase tá mladšia.

„Áno, vidím. Ste poriadne výmyselníčky!" pochválila som ich. „Ale teraz mi, prosím, zoberte toto, lebo je to veľmi ťažké," a už som im aj podávala veci prinesené z chladiaceho boxu. „A teraz by sme mali ísť... Mali ísť," hovorila som, zatiaľ čo som pozerala do počmáraného papiera. „Aha, už viem! K minerálkam!"

Keď sme dorazili na miesto, zrazu Anulka niečo skríkla a Alžbetka ma začala prosiť, aby sme išli ihneď preč. Nechápala som však prečo.

„Anulka, čo si to vykríkla?" opýtala som sa jej.

„To sú Rohatine hory," povedala pričom prstom ukazovala na jednu z fliaš. Minerálka mala zelenkavý obal a bol na nej obrázok hôr, no žiadnu Rohatú som tam nevidela. A vlastne, ani som netušila, kto alebo čo mala byť tá Rohatá.

Potom neskôr, keď sme hľadali mletú škoricu, Anulka opäť vykríkla: „Alžbet, pozeraj, tamten ujko má Rohatinu tašku."

Spomínaný pán sa otočil smerom k nám, no potom si pomyslel, že asi zle počul, a tak pokračoval v nákupe ďalej.

Opäť som nepochopila, čo tým básnik myslel. Nechala som to radšej tak. No keď sa to zopakovalo po tretí krát, už mi to nedalo.

Stalo sa to pri pokladni, kde sme na pás vykladali tovar. Dievčatká ho postupne vyberali z vozíka. Nešlo im to však veľmi rýchlo, lebo ho mali poukladaný kade-tade.

Za nás v rade sa postavil jeden pán v zelenom tričku. Aj on si začal vykladať svoj tovar, no skôr než stihol položiť prvú vec na pás, Alžbetka na neho s hrôzou pozrela: „Anuľ, on má Rohatine tričko! Poďme rýchlo preč! Ja sa ho bojím!"

Pán sa prekvapene pozrel najskôr na svoje tričko, potom na dievčatá a následne opäť na svoje tričko. Zhrozene si ho prezeral. Prechádzal po ňom očami zhora nadol a potom zase naopak, no nič čudné na ňom nenašiel. Nebolo ani špinavé, ani deravé, ani pokrčené. Proste bolo v poriadku.

Keď som konečne zaplatila a odtiahla vozík s nákupom i dievčatami na bok, nahnevane som na ne spustila: „Tak mi už konečne prezraďte, čo to za hlúpu hru sa hráte! Ihneď s tým prestaňte! Ešte i z cudzích ľudí si robíte srandu!"

„Ale, Aninka, to nie je žiadna hra!" bránila sa Anulka a na jej stranu sa okamžite pridala i Alžbetka. „Rohatá je veľmi zlá a my sa jej bojíme."

„A čo má spoločné Rohatá s minerálkou, taškou či s tým tričkom?" nedala som sa.

Rohatá zabíja ľudí svojím zeleným jedom a ten ujko pri pokladni mal zelené tričko. Všetko, čo je zelené, patrí Rohatej a keď niečo takej farby  uvidíš, treba rýchlo utekať preč."

„Kto vám také hlúposti natáral?" podráždene som sa spýtala.

„Aninka, to nie je žiadna hľúposť," povedala Alžbetka. Maminka nám čítala knižku o Šípkovej Ruženke a tam boli sudičky, z ktorých tri boli dobré a jedna zlá a my tu zlú voláme Rohatá."

„Áno, a my sme si vymysleli, že má zelený jed a ním zabíja ľudí," dodala Anulka.

Konečne som to pochopila! Napochytro som nahádzala nakúpené veci do ruksaka a čím skôr sa pratala z obchodu, aby nás náhodou niekto z dotknutých osôb nepristavil a nežiadal o vysvetlenie.

Do budúceho nákupu budem musieť s Rohatou a jej zeleným jedom niečo vymyslieť, aby mi dievčatká nerobili v obchode hanbu. :-)

Nechajte deti, aby boli šťastné svojím vlastným spôsobom. (Samuel Johnson)

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?