Franz

Autor: Anna Mezovská | 23.9.2012 o 8:10 | Karma článku: 12,66 | Prečítané:  447x

Už len podpis a bolo to. List pre priateľku domov, na Slovensko, bol dopísaný. Poskladať, vložiť do obálky, zalepiť, napísať adresu, prilepiť známku. Hotovo. Ide sa na poštu. Hm, ale kde tá pošta je? Niekde v mestečku, ale kde presne? To asi ani srnky v lese netušia. No niekde predsa len musí byť, skúsim ju pohľadať a s touto myšlienkou som vyšla von.

Hľadala som ju asi polhodinu, potom ma to prešlo. Dostala som lepší nápad – opýtam sa niekoho, ale teraz koho? Veď nikto nehovorí po slovensky. Nemčinu som sa síce učila na strednej škole, ale viem z nej len trošku. Nevadí. Skúsim to. Prinajhoršom vyčarím pousmiatie na tvári opýtanej osoby s mojím chabým pokusom dohovoriť sa cudzou, pre mňa dosť vzdialenou rečou. No ako naschvál, na ulici nikoho. Prešla som cez cestu na druhú stranu a kráčala po chodníku pričom som sa blížila k rohu ulice.

„Ups! Entschuldigung,“ ospravedlňovala som sa osobe, s ktorou som sa skoro zrazila. Bol to nízky, podivný chlapík. Vyšiel spoza rohu práve vtedy, keď som odbočovala do druhej ulice. Čosi si nezrozumiteľne zamrmlal popod nos a kráčal ďalej.

Áno, veď to je on, môjho srdca šampión! Ten mi pomôže nájsť poštu, bleskurýchlo mi preletelo mysľou a hybaj ho za tou zvláštnou osôbkou.

„Hallo! Ich suche, ich suche... Ja hľadám, ja hľadám...,“ začala som a už som aj skončila. Dokelu! Ako sa povie po nemecky pošta? Post, Posten? „Ich habe einen Brief. Mám list,“ začala som z inej strany, „Wohin kann ich...? Kam môžem...?“

Môj nový známy sa zastavil, pozrel na mňa a začal hovoriť opäť niečo totálne nepochopiteľné, pričom divoko rozhadzoval rukami a mykal hlavou do jednej strany. Je to tik alebo ma pochopil? To je otázka! Netušila som, čo sa dialo. Zrazu ma chytil za rameno a ťahal kamsi preč. Trvalo to asi len päť minút a zrazu pošta. Áno, budova pošty stála pred nami.

Tak on ma predsa len pochopil, tešila som sa. List som hodila do schránky a vrelo som sa poďakovala môjmu záchrancovi.

„Danke schoen, ďakujem veľmi pekne.“

„Bitte schoen. Ich heisse Franz und ich wohne hier. Volám sa Franz a bývam tu.“ Ďalej som už nerozumela. Bolo to tak rýchle, že som nevedela ani kedy skončil jednu vetu a začal druhú. Jediné, čo mi napadlo, keď na chvíľku prestal hovoriť, bolo tiež sa predstaviť a povedať mu, s kadiaľ som a že nehovorím dobre po nemecky. Franz bol však statočný. Na moju poslednú informáciu vôbec nereagoval, ale pokračoval v jeho prerýchlom prejave ďalej, ktorý spôsobil, že som sa nezastaviteľne rozosmiala.

Chcela som sa vrátiť do môjho dočasného domova a Franz chcel ísť zjavne tiež so mnou, a tak sme kráčali spolu. Práve keď sme prechádzali popred kaderníctvo, do ktorého bolo vidno z ulice cez presklenené vchodové dvere, Franz sa neočakávane zvrtol a bez toho, aby mi niečo v jeho pozoruhodnej reči povedal, zmizol vo vnútri kaderníctva, kde kaderníčka práve farbila vlasy jednej staršej dáme. A tak sa skončilo naše prvé stretnutie, no doteraz neviem, prečo tam išiel.

Na druhý deň sme sa opäť stretli. Išla som do obchodu kúpiť nejaké potraviny. Ako ma Franz zbadal na ulici, doletel ku mne ani sťa výchor. Zdvorilo sa mi pozdravil, opýtal sa, ako sa mám, a zase pokračoval tou jeho nezrozumiteľnou rečou. Už mi to viac nedalo. Stále som mu nerozumela, tak som aj ja začala niečo hovoriť cudzou rečou, po anglicky.

Franz náhle stíchol.“Do you speak English? Hovoríš anglicky? I speak English. Ja hovorím anglicky. Yes and no, yes and no, yes and no. Áno a nie, áno a nie, áno a nie. Do you speak English? Hovoríš anglicky?“ prekvapene sa ma opýtal. Zaradovala som sa, že predsa len nájdeme spoločnú reč, moje nadšenie však veľmi rýchlo vyprchalo, lebo som zistila, že to je všetko, čo Franz vedel povedať po anglicky. Potom som už musela ísť.

Naše tretie stretnutie sa odohralo jednu nedeľu, keď sme išli ako partia na zmrzlinu. Stretli sme Franza a ten, keď ma zbadal, hneď bol zase pri mne. A opäť začal svoj nepochopiteľný prednes. A ja som sa znova poriadne rozosmiala. Zrazu som si však uvedomila, že mám ešte nejaké povinnosti, a tak som na zmrzlinu nemohla viac ísť. Oddelila som sa od ostatných a kráčala sama naspäť do apartmánu, keď tu zrazu počujem, ako ktosi za mnou funí sťa starý medveď. Bol to Franz. Kamaráti mi následne vysvetlili, že ako náhle si Franz všimol, že už nie som viac v hlúčiku mladých ľudí, idúcich po ulici, otočil sa na päte a vydal sa za mnou.

„How are you? Ako sa máš?“ pýtal sa ma, keď ma dobehol.

„I am fine, thank you. Mám sa dobre, ďakujem. And what about you? A čo ty? How are you? Ako sa máš?“ Potom sme sa ešte chvíľku bavili a potom som už skutočne musela ísť.

Franza som stretla ešte niekoľkokrát. Po čase som zistila, že trpí psychickým postihnutím a býva v dome určenom ľuďom s obdobným ochorením. Preto mal aj takú zvláštnu reč. Franz však nedovolil, aby ho choroba obrala o vitalitu či dobrú náladu. Nemenila nič na tom, že aj on je vzácna bytosť, ktorá je citlivá, ochotná pomáhať. Vždy pri našom stretnutí som sa schuti zasmiala, lebo som mu nerozumela a jemu sa to myslím že aj páčilo. Priniesol do môjho života, vtedy veľmi ťažkého a smutného, radosť a uvoľnenie. Keď som sa cítila osamelá, opustená a zabudnutá, vydala som sa na prechádzku do mesta s nádejou, že stretnem práve Franza. Nie vždy sa tak stalo, ale mnohokrát áno.

Som nesmierne vďačná, že som ho mohla poznať. Bol jedinečný. Iní sa mu vyhýbali, mali z neho strach, no nepoznali jeho srdce. Bolo čisté a ponúkal ho priamo na dlani. Stačilo už len natiahnuť ruku a zobrať si ho.

Franz, ďakujem, že si bol mojím kamarátom.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?