Kľúčik

Autor: Anna Mezovská | 22.9.2012 o 9:40 | Karma článku: 1,42 | Prečítané:  395x

Jeden príjemný jesenný deň som sa ocitla s kamarátkou ďaleko od domova – v Bratislave. Prišli sme pozrieť môjho starého otca, spestriť mu deň, urobiť milú spoločnosť, ísť na výlet a nasledujúci deň sa opäť potom vrátiť domov.

Večer, ako sme boli pri ňom, zachcelo sa nám ísť na prechádzku do mesta. Len my dve, nikto iný. Bolo čosi po pol ôsmej večer, a to znamenalo, že starý otec sa pomaly chystal do postele. Sľúbili sme mu, že nebudeme dlho a že čoskoro sa vrátime.

„Aninka, zober si kľúč od domu, lebo ja asi nebudem počuť zvonček, keď sa vrátite,“ dával mi vzácnu radu starý otec. No my dve sme chceli byť ten večer úplne slobodné. Nechceli sme si brať žiadne kabelky, peniaze, hodinky, mobil, tobôž nie kľúče. Chceli sme sa len bezstarostne poprechádzať po blízkych uličkách starého mesta a nadýchať sa čerstvého vzduchu... Nie na dlho, len na chvíľku. Ale veď starý otec bude počuť zvonenie, naivne som si myslela, nazula si rýchlo tenisky a šup von za kamarátkou, ktorá ma už čakala pri bráničke, vedúcej na ulicu.

Prechádzali sme sa a bolo to veľmi príjemné. Nie a nie sa vrátiť späť. No po určitom čase sme sa predsa len pobrali naspäť ku starému otcovi do domu. Nemali sme ani páru, koľko bolo hodín. Zazvonili sme raz, dva razy, tri razy na zvonček pri vchodových dverách a ... nič. Starý otec neotváral.

„Čo budeme robiť?“ zúfalo som sa obrátila na kamarátku, no ona čakala, že vytiahnem kľúčik z vrecka, ktoré som ani nemala a že sama odomknem dvere. Keď som jej však vysvetlila, že žiaden kľúčik nemám, nechcela mi veriť. Áno, bola to pravda. Kľúčik som nechala tam, kam ho položil pred naším odchodom starý otec.

Pomyslenie na to, že ostaneme celú noc počas už nebezpečných hodín vonku vo veľkom meste, bolo desivé. Pokúšali sme ešte niekoľkokrát zvoniť, ale bez akéhokoľvek výsledku.

Napokon mi svitla v hlave bláznivá myšlienka – požičiam si od niekoho mobil a zavolám domov, aby naši zavolali starému otcovi, pretože som vedela naspamäť len číslo domov, nie telefónne číslo starého otca. Ale kto nám uverí? Veď všetci si budú myslieť, že si vymýšľame, že už nie sme triezve, lebo bol piatok večer, alebo že chceme kradnúť.

Zrazu na ulici zastalo auto a vystúpila z neho mladá dáma, sprevádzaná pravdepodobne jej manželom. Tak sme ju teda oslovili, či by nám mohla na chvíľu požičať mobil a vysvetlili sme, čo sa stalo. A viete čo? Neverila nám, ale mobil požičala.

Zavolala som domov. Naši našťastie ešte nespali, lebo keby áno, tak by nám dvom nebolo už žiadnej pomoci. Zdvihol ocino a ten, keď pochopil našu situáciu, zatelefonoval starému otcov, ten sa prebudil a išiel nám odomknúť. Jeho výraz na tvári bol najprekvapenejší, aký som kedy u neho videla.

Od toho večera už viac nechodím na prechádzky bez kľúčov a mobilu. Jedna skúsenosť a dosť. Stačila na to, aby som sa poučila.

Ale prečo toto celé vlastne píšem? Aby bola sloboda skutočnou slobodou, má svoje hranice, ktoré treba rešpektovať. Ak zájdeme za ne, tak slobodu žiaľ stratíme...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?